Púť k našej drahej Nanebovzatej do Czestochowej

                                             po 300 krát – 11.–16. augusta 2011.

    Pochválený buď Ježiš Kristus !

    Nestor Slovenského misijného hnutia p. Ľudovít Matejov už od roku ..... a to po ..... krát vodí pútnikov zo Slovenska do Poľska – do Czestochowej – k Čiernej Madone – Kráľovnej Poľska – na sviatok Nanebovzatia Panny Márie (15. august). Táto hŕstka Slovákov sa pripája k veľkej Varšavskej pešej púti.

    Na tento jubilejný rok sme sa všetci obzvlášť tešili, najmä náš ujo Ľudo, ktorý v tomto roku má 91 rokov a práve toto jubileum malo byť takým vyvrcholením, zavŕšením všetkých tých jeho doterajších pútí. Zoznamy pútnikov sa do poslednej chvíle menia, niekomu sa zmenia podmienky v práci, v rodine, ale už všetci máme úžasnú skúsenosť, že Panna Mária si autobus obsadí a počet pútnikov sa vždy „utrasie“ tak, že dosahuje „PLNOSŤ“. Nuž ako inak, veď MÁRIA JE PLNÁ MILOSTÍ.

     Tejto dôvere k Panne árii nás učil práve ujo Ľudo, ktorý vždy vravel : „Mária to zariadi, nebojte sa“.... tak to vždy vravel, v každej situácii. No tohto roku počet prihlásených stále presahoval počet miest v autobuse. Predpokladali sme, že sa v poslednej chvíli niekto odhlási. Istým pútnickým pravidlám patrí aj to, že nikoho neodmietneme a zapíše sa každý, hoci ľudsky je to nelogické.

A tak sme tento jubilejný rok oslovili rodinku P. Rajčáka, ktorá išla ďakovať za dar dieťaťa, aj spolu so svojimi dvoma deťmi, aby išla za autobusom vlastným autom. Krásne na pútnikoch je, ako sa všetci „vycvičili“ k obetám a v praxi to vidieť. Aj táto rodinka sa „nadýchla“ a povedala dobre. Nevzdala to, tak keď nie sú voľné miesta, nejdeme.

      Za túto púť sa vždy modlíme, aspoň od Veľkej noci, obzvlášť zaužívaný  vzdych je : „Panna Mária, ak je to v zhode s Božou vôľou, daj, aby sme išli pozdraviť Teba a Tvojho Syna do Czestochowej“... Obzvlášť sa modlí za kňaza, aby nám ho Panna Mária poslala. Iste šaštínský pán dekan  Milan Čaniga netuší, že za neho sa modlilo 3 roky. Keď sme sa dozvedeli, že ide práve on, pousmiali sme sa – to naša drahá  Sedembolestná !!! Totiž do Czestochowej putujeme pod Jej záštitou, nesúc obraz Sedembolestnej (Šaštínskej), kríž, zástavy. Iste si viete predstaviť, ako sme ho – pána dekana – srdečne privítali na autobusovom nádraží v Senici. Sám bol z toho prekvapený. Autobus, ktorý každý rok berie pútnikov v Trenčíne (všetci tam pricestujeme), musel prísť do Senice, pretože Záhoráci tvorili dominantnú skupinu pútnikov. (Linkový spoj by nás toľkých s batožinou nezobral). A tak náš milý pán dekan bol uvedený do pútnického autobusu za spevu a potlesku. Pýtal sa nás, či sme kompaktná skupina. Áno, boli sme hneď kompaktní, aj s novými pútnikmi. Panna Mária uviedla svojho kňaza medzi nás,  v radosti a láske, za čo sme jej veľmi vďační. Samozrejme, po radostnom speve a zvítaní, ďakovali sme Sedembolestným ružencom, ako to radi robíme, až po Trenčín.

     V Trenčíne, kde nás vždy víta starostlivý ujo Ľudo s ostatnými pútnikmi, nás čakalo prekvapenie. Atmosféra bola akási celkom iná, chýbala zvyčajná radosť. Ujo Ľudo chýbal ! Každoročne tento ujo pripravil pre pútnikov, za pomoci Františky a iných pútnikov z Bánoviec, množstvo jedla, ktoré sa konzumovalo spoločne (samozrejme, my ostatní sme k tomu tiež čo-to priložili), ale ujo Ľudo zabezpečil napr. pre všetkých chleby, vodu, šťavy, ovocie, výbornú oškvárkovú  pomazánku a kadečo iné. Vždy to tak otcovsky starostlivo pripravil aj pre rodiny, sestričky, ku ktorým sme išli na obed, nocľah .. (múka, ovocie, ovocné šťavy, suchý hrach...) Bolo to také vystarané, otcovské, až to dojímalo, lebo to veľmi zjednocovalo pútnikov.

      No a viete prečo ujo Ľudo chýbal ? Odpoludnia 10. augusta, jeden deň pred naším odchodom oberal vo svojej záhrade hrušky do debničiek z rebríka – pre nás. Spadol, zlomil si rebrá .... Na toto 300-sté výročie mal priniesť takúto obetu ! Juj, koľko sa len tešil a pripravoval práve na túto púť. Nedalo mi a vytočila som číslo domov, priamo k ním (ani neviem kto mi to číslo dal), aby sme ho pozdravili, spolucítili a uistili ho, že putuje s nami, že teraz ho my nesieme k Matke Božej a Matke našej. Jeho manželka zdvihla telefón a poprosila o modlitby, že ujo Ľudo je v posteli v spálni a nemôže k telefónu – je ďaleko (v predsieni !). Stekali mi slzy  a priala som si, aby táto obeta spolu s Ježišovou a Máriinými bolesťami zasiahla aj nášho kňaza, za ktorého sa modlil najviac on, i nás, ako i tých, ktorých tam nesieme (Slovensko). Bolo to tak zrejmé, veď vždy sa za svojich pútnikov modlil a obetoval ! Naše prvé modlitby boli za uja Ľuda. Náš pán dekan Čaniga to úžasne premostil s celou cirkvou – modlitbami breviára. V autobuse nastúpila bázeň i jednota. Na túto púť – výročnú - patrila i ojedinelá obeta uja Ľuda. Potom neskôr,  predsa len, bol s nami na telefóne a radostne nás uisťoval, že ak Matka Božia to zariadila takto, že je to dobre ! Nebol v ňom ani trochu sklamania, či smútku, napriek bolesti. Spája sa s nami modlitbách a my máme ísť v ústrety Nanebovzatej !

    Panna Mária to skutočne riadi a my to môžeme i fyzicky vidieť. Keďže do autobusu nenastúpil ujo Ľudo a ešte niekto, koho sme mali brať po ceste, v Nižnej na Orave, rodinka Rajčákových mohla svoje auto dať do garáže dlhoročnej pútničky Terky Šulovej, ktorá išla do  Czestochowej s nami. A tak , ako to len vie Panna Mária naplniť, náš autobus bol „plný“,ľudí aj milostí, aj veselosti, ktorú priniesol najmladší pútnik – štvorročný Janko. Všetci sme sa tešili, že sme spolu. Kompaktnosť pútnickej rodiny utužil detský džavot.

     Tesne pred vstupom do Poľska, nás príjme do svojho domu mamička s 11-timi deťmi, ktorá všetkým pútnikom vyloží kompletný obed i so zákuskami a kávičkou. Stoly sú pripravené po celom dome i v garáži a za asistencie svojich detí, ktoré sú práve dom, nás obslúži! Je to živé svedectvo Božieho milosrdenstva pre všetkých.

A teraz dobre čítajte ! Táto matka, hoci jej najstaršie deti sú dospelými a najmladší má .... rokov, svojím výzorom a postavou vyzerá ako „sestra“ svojich detí, je tak mladá a štíhla.

     Dobre posilnení sme uháňali za spevu v ústrety poľským Myšleniciam. Pán dekan Čaniga viedol modlitby, svojou veselou povahou a prispôsobivosťou, z nás starších i mladých vytvoril pekné „stádočko“. Do modlitieb vtiahol prirodzene i študentov, ktorí ním skutočne robili radosť a nedali sa zahanbiť ani keď išlo o modlitby do mikrofónu, či spev. Bolo ich na tejto púti veľa a pán dekan to vedel zúžitkovať, slovom i humorom.

     Ujo Ľudo chýbal fyzicky, ale čoskoro sme si všetci, čo sme ho dlhšie poznali, uvedomili, že chýba i prakticky. Až teraz, keď nebol s nami, bolo vidieť, čo všetko tento vekom starý, ale duchom mladý misionár, mál na starosti. Blúdili sme ! Nikto z nás, hoci sme boli toľký krát, nevedel navigovať šoféra. Šofér bol nový, po prvýkrát nás viezol do Czestochowej. AKO SA DOBRE VEZIE, AK MÁ NIEKTO NA STAROSTI SMER A CIEĽ CESTY! Nikto nereptal, nikto neradil. Našťastie, všetci už vieme, že ak ide do tuhého, treba sa s dôverou modliť !  Pán dekan svojím vysokým stupňom zodpovednosti bol šoférovi nápomocný.

     V Myšleniciach sa vždy zídeme v kostole, je tam v čase nášho príchodu, vystavená Sviatosť Oltárna a odhalený obraz Myšlenickej Panny Márie. Potom máme sv. omšu Poliaci i Slováci  spolu. Už rozumieme aj poľskej reči a hoci spievame, modlíme sa každý po svojom – je to súzvuk a harmónia. Tohto roku sme tejto farnosti darovali krásny obraz Pražského Jezuliatka – zarámovaný. Na zadnú stranu sme pripísali slová z Sv. písma Mt. 25/35-36 ...hladný som bol a dali ste mi jesť, smädný som bol a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma. ...Nuž z vďačnosti, pretože poľské rodiny nás pritúlia  a pohostia štedro. Je to skutočné krásne prijatie do domu s otvoreným srdcom i proviantom na cestu.

     Zažijeme tu prijatie nielen starých známych priateľov, ale vždy nových a nových rodín, ktoré pod heslom „Hosť do domu, Boh do domu“ chcú prijať pútnikov. Teraz sme s plnou vážnosťou pozvali poľských kňazov, najmä myšlenického pána dekana ....................................

a pána Staška........................ ktorý by ich mal priniesť k našej drahej Sedembolestnej do Šaštína. Pozvanie prijali a teraz (keďže píšme troška s časovým odstupom), môžem povedať, že stretnutie v Šaštíne sa skutočne uskutočnilo. Stretli sme sa u Matky Božej – našej patrónky Sedembolestnej. Zišli sme sa takmer všetci pútnici, prišiel aj ujo Ľudo. Saleziáni nám uvoľnili priestory, kde sme mohli obedovať, zdielať sa, ďakovať... Bolo to krásne stretnutie a opätovanie lásky medzi kňazmi i pútnikmi, medzi Slovákmi a Poliakmi. Čas na toto stretnutie si našiel aj pán dekan Čaniga. Iste sa blahoslavený Ján Pavol II. radoval a modlil s nami ! Totiž na púti v Czestochowej nikdy neobídeme sochou milovaného pápeža a modlíme sa na úmysel Sv. otca a iné... Kiež sa všetci s ním, stretneme v nebi !

  

     V Krakowe u Božieho Milosrdenstva sme zažili živé Božie milosrdenstvo. Naša pútnička Anička  Mikušová je novickou v Krakowe a u sestier Božieho Milosrdenstva. Veríme, že i putovanie do Czestochowej sa podpísalo pod jej  rozhodnutie o voľbe povolania . Nestretla sa s nami osobne, pretože jej to klauzúra nedovoľuje, ale vždy,  keď sme tu, po sestričkách jej pošleme pozdrav, darček. Cítime sa s ňou spojení a spomíname ako na púti do Czestochowej práve na tomto mieste – v Krakowe u Božieho Milosrdenstva pred pár rokmidostal milosti pre povolanie i jej brat Jožko, ktorý je u kapucínov. Dvaja mladučkí pútnici už žijú zasväteným životom. Ak pozrieme do archívu uja Ľuda, zistíme, že Matka Božia Czestochowská povolala viacerých mladých pútnikov k zasvätenému živou ! Vďaka Mária ! Ave Mária !

    Na tomto mieste sme akosi všetci cítili potrebu prijať sviatosť zmierenia. Pán dekan Čaniga po stretnutí so sestričkami Božieho milosrdenstva – Slovenkou – v slovenskej kaplnke Sedembolestnej, ktorá veľmi pekne a milo hovorila o Božom milosrdenstve, i o stretnutí nežnej Lásky  v spovedi, dohovoril sa s nami o čase, kedy začne v tejto kaplnke slúžiť sv. omšu. Medzitým poskytol priestor na spovedanie. Po uplynutí tohto času, nás pán dekan požiadal, či by sme sv. omšu mohli posunúť o hodinu neskôr, aby sa mohli vyspovedať i tí, na ktorých sa neušlo. I on vnímal ako štedro Pán práve tu a teraz vylieva svoje milosti. Vyspovedali sa i takí, čo sa vyše 30-40 rokov nespovedali ! Aleluja ! Krásne bolo i to, že všetci pútnici sa chceli spovedať u pána dekana Čanigu, hoci v ostatných priestranstvách spovedali i iní kňazi. Aj to svedčilo o kompaktnosti našej skupiny. Nikomu čakanie nebolo dlhé. VĎAKA TI PÁN MÓJ A BOH MÓJ !

    Takto očistení sme v radosti, po chutnom proviante od našich myšlenických hostiteľov išli v ústrety Sv. Anny – „Babči  Jezusa Kristusa“ – ako hovoria Poliaci. Z tohto miesta už potom putujeme peši a pripájame sa na Waršavskú  pešiu púť. Chvíle strávené v autobuse, pán dekan vyučil na krásne príhovory , alebo dialógy. Obzvlášť plodnou bola prednáška, - ak to tak môžem nazvať, či je dobré prijať sviatosť manželstva, alebo stačí „len spolu žiť“. Myslím, že naši mladí  pútnici mali čo zvažovať ! Kiež nám Panna Mária vyprosí múdrosť a správne rozhodnutia pre tento akútny problém súčasnej doby !

     Opäť sme hľadali cestu k Sv. Anne. Blúdenie na cestách prvých či druhých tried, či medzi obytnými lokalitami, nám možno malo zvýšiť našu ostražitosť, aby sme nepoblúdili aj duchovne!  U Sv. Anny nás do vlastného dvora s celým autobusom prijíma jednoduchá rodinka, ktorej Pán viditeľne za jej prijatie toľkých pútnikov.  žehná. Vidíme, ako rok – čo rok sa pomaličky zveľaďujú ich  dvor i domček. Tu pod holým nebom vyťahujeme zásoby uja Ľuda a spoločne stolujeme vonku na provizórnom dlhom stole z dosiek. Potom pod hviezdnatým nebom sa spoločne modlíme večeradlo – v kruhu – ale to už sa riadne stmieva, modlíme sa všetci, i najmladší, aj najstarší. Bol to krásny veľký uzavretý kruh plný Zdravasov – od každého jedného – tvorili sme skutočne živý ruženec.

      Modlitba naozaj vždy spája. Pri tomto večeradle – vydržia všetci – aj deti, hoci by sme sa mohli domnievať, že to je proti ich prirodzenosti. Ave Mária ! A po večeradle ? Hurá, „hotel – seno, slama“. Kto to nepozná, nech si vyskúša, aké blahodárne účinky má voňavá slama. V stodole – na sene, na slame, spíme všetci statočne oblečení, lebo sa predsa len bojíme chladného rána, len nikto nesmie spomenúť - myš. Lebo to pišťanie ťažko utíšiť !

    Czestochowská púť má osobité čaro – zažijete tu všetko – luxus i biedu, radosť i bolesť, únavu i odpočinok ... Ale čo je najdôležitejšie – ZAŽIJETE TU ŽIVÚ PRÍTOMNOSŤ MATKY BOŽEJ A MATKY NAŠEJ A ŽIVÚ PRÍTOMNOSŤ MILUJÚCEHO BOHA.

     Ráno zavčasu vstávame, provizórne pri studni , my, príliš civilizovaní ľudia, čistíme zuby. Naším milým hostiteľom zaspievame ďakovnú pieseň a naskakujeme do autobusu, aby sme stihli o 6,oo  sv. omšu v kostole sv. Anny. Odtiaľ nás Babka Ježiška vyprevádza ku svej milovanej Dcére. Samozrejme, robíme i kolenačky odpust okolo oltára. Na tomto mieste sa rehoľné sestričky modlia za rodičov, ktoré nemôžu mať deti. A tak sme aj my posunuli nejaké „intervencie“ za takých manželov. A musíme povedať, že už tri konenkrétne manželské páry sa tešia vypočutým modlitbám a najmä ich ratolestiam. Aleluja ! Naozaj Bohu nič nie je nemožné !

    Po sv. omši, pri autobuse niečo poraňajkujeme a šupom plecniaky a teraz i pršiplášte na plecia a zdravíme pútnikov, ktorí kráčajú za spevu a modlitieb po ceste. My sme priradení k otcovi Melicherovi – do štvrtej „grupy“ (skupiny) – taký je už tradičný dlhoročný poriadok.

Za pochodu priskakujeme z krajnice za nich pred piatu grupu a zvítanie je krásne, ale chôdza sa neprerušuje. Aj keď ujo Ľudo neputoval, všetci sme vedeli a dodržiavali, ako nás to naučil,  pútnické  pravidlo : Prvý kríž, potom obraz našej drahej Sedembolestnej, po bokoch zástavy – slovenská, mariánska, pápežská a potom my všetci. Modlí sa a spieva. Poliaci majú veľmi jednoduchú organizáciu. Modlí sa do mikrofónu – Poliaci prizvú i nás a nikomu nevadí Zdravas slovensky, či poľsky, ba naopak, niektoré poľské výrazy zvrúcnia modlitbu (Mária láskyplná – poľsky, milostiplná – slovensky).

     Potešilo ma, že sa Matúško ešte po dlhej dobe od púte vedel modliť celý poľský Zdravas. Nie je to len o vnímavosti mladých ľudí, ale najmä o tom, že Panna Mária tu otvára srdcia. Počas púte sme zažili  i dážď, i teplo i všeličo, ale každý zvládol celý kus cesty, starí, chorí, mladí i deti. Janko sa viezol v požičanom športovom kočiariku, asi z nejakého archívu, ale veľmi sa mu páčil. 5. grupa – skupina pútnikov tradične vezie obrovský obraz kardinála Višinského. Ak náhodou niekto poľaví, ocitne sa tesne pred kolesami vozu, na ktorom je tento obraz nainštalovaný. Takže kardinál Višinský nás pohne do kroku ! Je to humorné i symbolické, ale i duchovne pravdivé – iste nám vyprosuje silu tela i ducha.

     Počas celého putovania sa modlíme a spievame. Priznám sa Vám, že keby ste mi povedali, že takto dlho sa za chôdze modlia rôzni ľudia – malí i veľkí, tuční i chudí ..., neverila by som. To musíte zažiť ! To musíte vidieť tie radostné krásne tváre mladých ľudí ... Doputujúc do Mstova, kľakneme pred oltárom a zložíme sa  vo dvore mstovského kláštora, ale vo veľmi provizórnych podmienkach – v holej budove, kde sa spí takmer hlava na hlave – na betóne – na karimatkách a v spacákoch. Spí tam aj veľká skupina ukrajinských detí so žltými šiltovkami, aby sa nepotratili. Ešte pred niekoľkými rokmi nám v tomto kláštore poskytli 2 miestnosti, kde mohli starší spať na posteliach, ale hlavné – dalo sa osprchovať! No a potom tieto izby znenazdania pridelili policajtom. Viete aká bola reakcia nás pútnikov – prijať unavení horšie podmienky ? Nikto nereptal, cítili sme sa poctení Pannou Máriou, priniesť kúsok obety ! Sú to neuveriteľné zázraky, ktoré robí Panna Mária s obyčajnými ľuďmi.

     Sestričky nám ponúknu úžasnú horúcu polievku, čaj – „herbatu“, i vodu. Samozrejme dopĺňame sa zo spoločných zásob a stolujeme vonku spolu. Malá hŕstka z nás beží naspäť do kostola, kde je odkrytý obraz Mstovskej Madony, pred ktorým sa modlí a v tomto kostole po bokoch roztiahneme karimatky a unavení zaspíme. Tento kostol to umožňuje, lebo kláštor nie je schopný prijať toľkých pútnikov -  a všetci putujeme do Czestochowej !

    Môj Pane, sú to nezaslúžené milosti a ja vždy spím po obrazom Božieho milosrdenstva a pýtam sa, : Čím som si zaslúžila, že bývam v dome MÓJHO PÁNA ? Všetko má svoj hlboký význam – vtedy ľahšie zatúžite, aby ste aj Vy boli DÓSTOJNÝM  PRÍBYTKOM PRE PÁNA. Kiež by sa nám to podarilo každodenne !

     Treba vstať zavčasu a spakovať svoj pytlík , lebo začína za úsvitu ranná sv. omša. My však na tejto omši nezostávame, pretože počas ďalšieho pešieho putovania slávime sv. omšu na veľkej lúke, kde je pripravený obetný stôl  pod prístreškom – pre viacerých kňazov. Tu naša skupina priamo pri sv. omši prednáša prosbu za Slovákov - ako inak - „Dedičstvo otcov,  zachovaj nám Pane!“

    Tento ďalší deň putujeme opäť pešo za spevu a modlitieb a k obedu prichádzame na Horu Zmierenia. Na úpätí je zložená poľská armáda, kúsok odtiaľ – Sanktuárium Pátra Pia. Vojaci tu práve, keď sme prichádzali, so svojím vedením a duchovenstvom slávili vonku sv. omšu. Je to veľmi dojímavé – vidieť armádu – bez civilného obyvateľstva – na sv. omši a putovať aspoň v zastúpení ku Kráľovnej Poľska. Potom ľahšie môžu pochopiť poslanie armády – komu a čomu má slúžiť. V tomto Sanktuáriu sú relikvie  pátra Pia a jeho socha v životnej veľkosti. Všetci pútnici popri tomto mieste putujeme kúsok nižšie, kde na veľkej lúke sa slúži sv. omša. Obetný stôl je priamo na plošine vojenského auta, na ktorom sú prítomní všetci celebrujúci kňazi.

     Nás – ctiteľov pátra Pia – nemôže nič zastaviť, aby sme aspoň na chvíľu neodskočili uctiť si relikvie pátra Pia a spolu s ním pokloniť sa pred Bohostánkom. Je to obzvlášť milostivé miesto, pretože na HORE ZMIERENIA sa zmieruje s Bohom i so svojím blížnym. Tu odprosujeme a prosíme o odpustenie ! Je to príprava na stretnutie s Czestochowou Madonou. Po tejto sv. omši prepukne vždy obrovská radosť, hoci slnko praží až neľútostne na naše hlavy.

      Sotva po omši stihneme niečo zhltnúť, už sa zaraďujeme podľa poradia skupín a putujeme až do Czestochowej.  Je to namáhavý úsek pomerne rýchleho tempa, lebo ideme po asfaltovej ceste, kde premáva premávka. PRÍCHOD DO CZESTOCHOWEJ JE POMPÉZNY. My prichádzame okolo tretej hodiny – spievame Korunku Božieho milosrdenstva, ale i iné piesne. Vstupom do Czestochowej, akoby každý dostal nové sily – žehnáme Poliakom, ktorí stoja v obrovských špalieroch popri ceste a vítajú nás ! Je to také oslavné, víťazné ! Mnohí majú slzy v očiach. Ľudia, čo nás vítajú, sú slávnostne oblečení – my spotení, špinaví –ale tak veľmi radostní, že nikto nemyslí na únavu. Niektorí nám podávajú kvety i cukríky ! Pozdravujú nás a žehnajú z balkóna Biskupského úradu i biskupi, kardinál i sestričky. Prichádzame po celej šírke cesty po krátkych pauzách – stojíme – K MARIANSKEMU STĹPU. TU VŠETCI KĽAKNEME NA ZEM !! Potom sa posunieme pod Štít – hlavné miesto – kde sa vonku slúži sv. omša. Odtiaľ víta poľské duchovenstvo, všetko je dobre ozvučené  a s takým poriadkom, že vítajú pútnikov konkrétne, aj nás Slovákov, aj s menami jednotlivcov, ktorí tú-ktorú skupinu vedú. Je to úžasné !

      Odtiaľ ideme upachtovaní priamo pred ZÁZRAČNÝ OBRAZ ČIERNEJ MADONY.. Samozrejme sme predtým pokropení svätenou vodou. Je to pre nás Slovákov zážtok – pretože Poliaci nekropia malými kropeničkami, ako u nás, ale priamo metlami  Takže dostaneme riadnu sprchu. Neviem,či sa to smie a či nie, ale my sa vždy smejeme a niekto vždy zakričí : ešte, ešte ! Potom je už len silencium. A postupne, pomaly a trpezlivo sa posúvame až k CIEĽU. Kľakneme pred obrazom Czestochowskej Madony – len tak na chvíľu, tento okamih je však veľmi silný ! Organizátori dajú pokyn, aby sme sa posunuli ďalej, aby mohli kľaknúť ďalší, ďalší a ďalší...

    V kláštore  sv. Jozefa nás čaká luxusné ubytovanie, milé sestričky, teplá sprcha, mimoriadne chutné jedlo – vára, postele... Jupí, to ožijeme ! Sestričky, ako vždy, nás očakávali prichystané, usmiate a plné lásky. No a práve tu, po toľkých dobrodeniach Božích, sme boli málo ostražití, zdá sa, že sme poblúdili – pri stretnutí s 2 varšavskými pútnikmi. Túto udalosť si netrúfam opísať, ani posúdiť, Pán vidí do našich sŕdc  a vie prečo sa všetko muselo tak udiať. Viem, že sme sa mnohí v tichosti modlili. Mnohé udalosti, ktorým v živote nerozumieme, nás primknú alebo k modlitbe, alebo k pokániu ! Nech nám všetkým je Pán milostivý !

     Večer o 21,oo hod. kedy už doputovali do Czestochowej všetky skupiny, sa slúži na Štíte – vonku sv. omša. Hoci sme unavení, ale ideme. Zostaneme i na Krížovej ceste, ktorá je tak precítená ! Potom v tom čistučkom kláštore sv. Jozefa sme zaspali hlbokým spánkom. Ráno sme boli v ich kaplnke. Je taká milá – socha sv. Jozefa je s Jezuliatkom na rukách – nie tak, ako vidíme na mnohých sochách Panny Márie, sv. Antona, ale Jezuliatko stojí na jednej dlani sv. Jozefa a druhou rukou Ho drží okolo pása. Jezuliatko je usmiate – tak milo vzpriamené – cítiť ako dôveruje sv. Jozefovi. Aj socha Panny Márie je veľmi pôvabná. Sú to drevorezby a pôsobia podmaňujúco, milo a teplo. Samozrejme je tam Bohostánok s Eucharistickým Kristom.

      Práve tu nás čakalo milé prekvapenie. Pán dekan Čaniga nás po raňajkách sústredil do kaplnky.  Manželia Rajčákových slávili 25. výročie prijatia sviatosti manželstva. Za prítomnosti nás všetkých pútnikov si slávnostne obnovili manželské sľuby. Mladí im spievali a zložili texty piesní originálne na ich rodinu. Spievala aj ich Nikolka. Tiež čítala čítanie. Malý Janko sa túlil medzi svojimi rodičmi. Škoda, že chýbali ich dve najstaršie dcéry, ktoré boli na Svetových dňoch mládeže  v Španielsku. Pán dekan Čaniga mal pekný príhovor a všetko to dopĺňalo jasne a viditeľne to, čo hovoril mladým v autobuse. Bolo to všetko dôstojné i dojímavé. Všetko to zapadalo do seba ako  mozaika. Práve tí pútnici, čo nemohli ísť do Czestochowej a miesto nich v autobuse zaujali miesto rodina Rajčákových, vydávali svoju dcéru – na spiatočnej ceste nás čakali -  a do autobusu priniesli svadobné koláče i zákusky ! Panna Mária je vo svojej réžii detailná, však ?

     Potom sme sa odobrali s Krížom, s obrazom Sedembolestnej, zástavami  na slávnostnú svätú omšu – na sviatok  Nanebovzatia Panny Márie, ktorú koncelebrujú – kardinál ................... ...................................................................................................................................

Tu na tomto Štíte asi pred 7-mimi rokmi čítal prosby náš  mladučký pútnik Miško za nové kňazské a rehoľné povolania. Tento krát už s nami neputoval – je v rehole Paulínov.  

      Po chutnom obede je veľmi bohatý program – robíme Krížovú cestu, máme osobitne pre Slovákov pri milostivom obraze slovenskú omšu, zúčastníme sa Eucharistického sprievodu. Tu sa dostalo mimoriadne miesto v sprievode Kvetke Hrubšovej, ktorú pozvali niesť stuhu pri soche Panny Márie. Stihneme urobiť i odpust kolenačky okolo oltáru, kde je Milostivý obraz.  Tiež sme účastní na „apeli“ – poľskej armády. Nemáme ani kedy kúpiť upomienkové predmety, či krowky pre našich doma. Prespíme ešte jednu noc, ale to ideme neskoro spať, lebo si ukradneme chvíľku na zdieľanie. Je to treba, lebo každý dostáva milosti plným priehrštím a originálne. Je dobré, ak niektoré svedectvá odznejú i nahlas.

      Posledné ráno sme všetci na sv. omši pri Milostivom obraze Panny Márie. Plní vďačnosti odchádzame na raňajky. So sestričkami sa rozlúčime a v pondelok 16. VIII. ideme domov.Až na čerpacej stanici väčšinou kúpime sladkosti domov. V autobuse ďakujeme, spievame, ale delíme sa i o svedectvá. Pán dekan Čaniga  nám dal otázku na premýšľanie, prečo diabol zviedol práve Evu. Krásne bolo, že mladí sa nehanbili odprezentovať svoje názory do mikrofónu. Ani starší sa nedali zahanbiť. Opäť a znova sme zažívali družné cestovanie.

      Nuž a čo bolo zlatým klincom tejto cesty ? Verte, či neverte, v Bánovciach n./Bebravou, kde sme vykladali niektorých pútnikov, nás čakal ujo Ľudo, priamo pred ich domom. Vyobliekaný, ubolený, ale usmiaty !  Bolo že to krásne zvítanie. Všetkých nás pozval do blízkej reštaurácie, kde nás pohostil chutnými obloženými chlebíčkami, šťavou, či kávou... Bolo to krásne a milé . Tak otcovsky nás očakával. Potlačil všetku bolesť, ani sa o nej nezmienil. Prichystal  nám ešte i zopár hrušiek, ktoré vtedy nedooberal. Boli šťavnaté a chutné – teraz už chutili inakšie, keď sme mu mohli podať  ruku. Takmer sme ho vystískali, vyobjímali, ibaže ktosi stihol zakričať – pozor rebrá ! A to sme mali rešpekt.!

      Ujo Ľudo vodí celé dlhé roky Matke Božej a Matke našej duše. Vodí jej ich radostne, s láskou a obetou. 300-sté výročie Czestochowskej púte ho stálo obetu v celistvosti – fyzicky, psychicky i duchovne – ujo Ľudo však aj pre túto obetu bol vyzretý – ochotný s láskou a z lásky ju prijať a spojiť s Kristovou obetou. A to už prináša ovocie a my sme ho zozbierali – a nielen v podobe  hrušiek !

AVE MÁRIA, VĎAKA SEDEMBOLESTNÁ !

NECH TÝM VŠETKÝM JE OSLÁVENÝ PÁN !

VĎAKA, ŽE SME MOHLI PUTOVAŤ POD VEDENÍM ŠAŠTÍNSKEHO DEKANA

JCLIc. MILANA ČANIGU !

VĎAKA ZA KAŽDÉHO PÚTNIKA !

VĎAKA ZA KAŽDÚ MILOSŤ !