Prihováram sa Vám ako jedna z Rodiny Sedembolestnej, aby som sa s Vami podelila o nádhernú životnú skúsenosť o sile modlitby s našou drahou Sedembolestnou.V roku 2006 našu širšiu rodinu – sme piati  súrodenci s rodinami – zasiala ťažká správa, že Ivonka /moja neter/ má rakovinu lymfatických uzlín. Táto informácia prišla nečakane ako blesk z jasného neba, pretože Ivonka prekypovala krásou, mladosťou svojich 23 rokov a práve bola v 5. ročníku vysokej školy. Písala diplomovku a chystala sa na štátnice v očakávaní promócií. Jej štíhla vysoká postava, krásne dlhé vlasy  a najmä jej milá usmievavá tvárička a  dobrá veselá povaha nesignalizovali  prejavy tejto choroby. O to ťažšie bolo prijať holú realitu – vyjadrenie lekárov, že choroba je v pokročilom 3. štádiu.

Rozpútal sa boj plný bolesti, utrpenia, ale predovšetkým plný nádeje a dôvery v Boha a pomoc Matky Božej a Matky našej! Lekári na Národnom onkologickom ústave v Bratislave rozbehli v plnom  nasadení liečbu. Ivonka musela absolvovať náročné vyšetrenia, chemoterapie, kde jej bez okolkov bolo oznámené, kedy  a po ktorej terapii vypadajú jej krásne vlasy, dostala poukaz na parochňu... Jej rodičia /moja sestra/ neúnavne prevážali Ivonku z nemocnice domov a naopak.

Popritom hneď od začiatku toto nesmierne utrpenie, ktoré zasiahlo našu celú širokú rodinu nás všetkých zjednotilo v modlitbe. Ako som spomenula, sme piati súrodenci, kedy nám v detstve nepredpokladane zomrel otec. Mali sme rozostavaný dom. Naša maminka nás v tomto ťažkom položení naučila spoliehať  na Pána  a dôverovať mu!

To sa prejavilo i teraz. Všetky rodiny, hoci bývame každý inde na Slovensku, sme si dohovorili konkrétny čas /o 20,oo hod./, kedy sme sa všetci spoločne modlili i s našou mamičkou /vtedy bola medzi nami/. Ivonkini rodičia a jej sestra tiež, hoci predtým sa nemodlievali spoločne, ale každý individuálne.

Úderom 20-tej hodiny začali spoločné ružence, krížové cesty, deviatniky k Jezuliatku!

Modlievali sme sa naraz 3 generácie – babky, tety, ujovia, deti. Prečo práve tento repertoár modlitieb ? Ruženec nás spájal a spoliehali sme sa  ním na Matku Božiu – kto by za nás prosil viac ako naša drahá Mama ? Kto by rozumel  viac takémuto utrpeniu ako Sedembolestná ?

Krížovými cestami sme cítili odprosovať hriechy, ktorých dôsledkom je možno i táto choroba (i keď choroba nemusí byť vždy dôsledkom hriechu). A prečo Jezuliatko ? Ivonka nádherne od malička spievala v kostole Jezuliatku. Aj ja  - jej teta mám k Jezuliatku  úprimný vzťah – keď Jezuliatko u Nebeského Otca prosí, Večný  Otec nič neodoprie ! S Ivonkou sme sľúbili, že keď bude po všetkom, pôjdeme sa spolu poďakovať k Pražskému Jezuliatku.

Samozrejme, že modlitby nezostali len za dverami našich rodín. Keď Ivonka prišla do školy upraviť si študijný plán, jej spolužiakov hlboko zasiahla táto správa. Pýtali sa, kde berie silu zostať pokojná. -„Modlím sa a  všetci naši sa modlia so mnou!“  Keď udrel hodina našej spoločnej modlitby, Ivonka priamo pred študentmi povedala -  teraz sa celá rodina modlí za mňa, musím sa modliť i ja. Študenti prerušili rozprávanie, prizerali modlitbe a modlili sa s Ivonkou.  I keď prišli za ňou domov, Ivonka sa  vždy s nimi modlila. Jej sestra zmobilizovala k modlitbe všetky kamarátky i cez internet i za hranicami.

Vlasy Ivonka obetovala  z svoju priateľku, ktorá mala problém. „Pane Ty vieš, ako som si vždy zakladala na vlasoch, keď chceš, obetujem Ti ich za svoju priateľku!“ /sama som videla  ako horko zaplakala po príchode z nemocnice, keď jej povedali, že jej vlasy    vypadajú ! /

A viete ako to dopadlo ? Ivonke po toľkých chemoterapiách nevypadali žiadne vlasy – hoci všetkým ostatným pacientom áno – tak,  ako to povedali lekári. Vďaka, Pane!

Ja som samozrejme hneď od začiatku  poprosila naše spoločenstvo Rodiny Sedembolestnej o pomoc.  Don Macák, ktorý nás vedie, slúžil za Ivonku sv. omšu. Bolo nás veľa – z rôznych miest Slovenska, ktorí sme sa modlili i tí, ktorí s nami putovali do Czenstochovej. Taktiež sa s nami modlili i z Trnavy, medzi nimi i jedna žena, ktorá bola sama uzdravená z rakoviny.

Modlilo sa Ivonkine spoločenstvo  s kňazom Karolom Martincom...... Modlitbové reťazce sa spontánne rozširovali, kto poznal Ivonku, chcel sa modliť.

Keď sa Ivonkin stav veľmi zhoršil a lekári skonštatovali, že nie je možné podávať chemoterapiu ďalej /bolo to vo štvrtok/, v sobotu sme všetci išli prosiť k našej drahej Sedembolestnej.  Priviezli sme i Ivonku. Spoločne sme – celé spoločenstvo – robili krížovú cestu v Bazilike a potom sme v divadelnej sále i spolu s don Macákom a Vierkou Kociánovou – za Združenie JAS, modlili za Ivonku. V pondelok lekári konštatovali, že krvné výsledky sú v norme, mohlo sa v terapii pokračovať. Vďaka Sedembolestná!

Choroba, ale zúrila ďalej, akoby  nechcela prijať svoju prehru. Stáli sme bolesti a utrpeniu zoči-voči. Videli sme ako Ivonka nevládze. Pán nás, ale stále povzbudzoval. Napr. Ivonka zatúžila po spovedi /nebol schopná ísť do kostola/ a vtedy sa ozval telefón : „Môžem prísť na návštevu ?“, bol to kňaz, ktorý ale u nich doma predtým nikdy nebol!. Ivonka prijala sviatosť zmierenia ! Pane, Tvoje milosrdenstvo je nekonečné !

Začínal Veľký Týždeň! Ivonkin stav sa rapídne zhoršoval. Mala veľké bolesti, ktoré mali sťahovavý charakter. Raz ju veľmi bolela hlava, potom ľadviny, potom jazyk, atď...

Vtedy ma napadlo – môžu pomôcť len krížové cesty ! Keď bolel napr. jazyk, krížovými cestami sme odprosovali hriechy jazykom, atď.. Vtedy bolesti prešli celým celučičkým telom, čo bolo veľmi atypické pre túto  chorobu. Nezaberali žiadne lieky !

Ivonka tesne pred Trojdním veľmi odovzdane povedala, že svoje utrpenie v plnom rozsahu spája s Ježišom. Počas Zeleného Štvrtka, Veľkého Piatku a Bielej Soboty to boli najväčšie bolesti. Mysleli sme, že nás čaká to najhoršie ! Vtedy sme zintenzívnili modlitby na maximum.

Ja som išla na celú noc zo Zeleného Štvrtka na Veľký Piatok adorovať do Baziliky. Bolo nás 5 žien z Rodiny Sedembolestnej! Prežiť s Pánom celú Getsemanskú noc som túžila veľmi dávno, ale vždy som zaspala. Tentoraz  som mala veľmi silný motív – jediný úmysel – Ivonka. Celú noc  sme ani jedna z nás oka nezažmúrili.

Bola to nezaslúžená milosť, akú nedostali ani apoštoli! Vďaka Ti, Pane !

Informácie o Ivonke sme si dávali po telefóne a keď som sa chystala odísť na Bielu Sobotu večer na Vzkriesenie, poslala som Ivonke SMS asi v tomto znení, aby sa všetka bolesť a utrpenie premenilo na Radosť, ako to k Veľkej Noci patrí. Odchádzala som s bolestnou odpoveďou – bolesti vrcholili ! Kňaz Karol pri sv. omši pridával úmysel aj za Ivonku ! Jej rodičia chceli zostať  doma pri nej. Kamarátka Evička, ktorá jej bola veľkou oporou, prišla a povedala, že zostane u nich doma,  prípadne i so svojimi rodičmi a oni nech idú na Vzkriesenie. Tak sa aj stalo. Evička priniesla gitaru. Spievať a hrať , to akosi nešlo a tak sa začali modliť ruženec, lepšie povedané iba Evička a Ivonka svojou bolesťou ....

Svätú omšu i prijímanie som obetovala za Ivonku, ako i mnohí iní. Keď som prišla domov, bežala som k mobilu. Čakala ma SMS priamo od Ivonky. Citujem :“Ahoj Joži ! Ja som prešťastná! Kristus je Víťaz! On má rád všetkých nás!  Mám toľko energie a sily! Radujme sa! Ďakujem Jezuliatku ako ma miluje. Je to úžasné !“, koniec cit.

Ivonka počas omše zacítila úžasný príval síl a radosti – bola uzdravená ! ALELUJA!!! Vytočila som telefón. Tak krásny koncert som ešte v živote nepočula – hrala gitara, saxafón /jej otec/, Ivonka, Evička, sestra a  všetci spievali, do toho vzlykala moja sestra .... Aleluja ! Aleluja !

VĎAKA SEDEMBOLESTNÁ, VĎAKA JEŽIŠ!

Ivonka prekypuje  radosťou a zdravím. Po dvoch rokoch sme sa dozvedeli, že dvaja mladí Ivonkini kamaráti poprosili sestričky sv. Kríža na Cerovej o modlitby za Ivonku. Jedna staršia rehoľná sestrička, ktorá bola pripútaná na lôžko – mala silný reumatizmus – obetovala všetky bolesti a svoj život za Ivonku.

MÓJ PANE, OSLÁV SA TÝM VŠETKÝM!

P.S. S Ivonkou sme sa poďakovať u Jezuliatku boli ! Pán jej dal nielen zdravie, ale i úspešne dokončiť školu v tom istom školskom roku.  VĎAKA!

                                                            teta Jožka so súhlasom Ivonky