Uprostred zabíjania a lúpežníctva sa v roku 1564 v Šaštíne začalo čosi zdanlivo bezvýznamné. Malo to však postupne hlboko poznačiť dejiny a život ľudí v tomto ťažkom období, keď mala osmanská moc v strednej Európe vrcholiť. Istého dňa sa Angela Bakičová so svojim manželom Imrichom viezla v uzavretom koči nazad do svojho kaštieľa v Šaštíne. Cestou si manželia veľmi ostro vymieňali názory. Skončilo sa to až tak, že Imrich Cobor kázal zastaviť a celý červený od hnevu vykázal manželku aj so služobnou z koča. Kočiš šibol do koní a uháňal s grófom do kaštieľa. Pre Angelu to bola veľká urážka a poníženie. Také niečo sa v prítomnosti služobníctva nestávalo. Urážku však prijala a odpustila. Dobre poznala svojho manžela. Mal panovačnú povahu a neznášal protirečenie. Rýchle v ňom splanul hnev a tvrdo presadzoval svoj názor. Trápila ju však neistota, čo bude nasledovať doma a aké to bude mať následky pre ich ďalší rodinný život. Zmocnila sa jej úzkosť a smútok. Bola však veriaca a východisko hľadala v modlitbe. S plačom sa obrátila na Ježišovu bolestnú Matku. Tak to robievala v ťažkých chvíľach aj predtým. Ba dala aj sľub, že ak zavládne opäť v ich rodine pokoj a láska dá urobiť sochu Sedembolestnej Panny Márie a umiestni ju na to miesto, kde potupená musela vystúpiť z koča. Sľub mal byť prejavom úcty a vďačnosti za milosť, ktorú si prosila a socha mala slúžiť aj ako pamiatka na to čo sa prihodilo.
A pomoc prišla bleskurýchlo. Koč sa vrátil a kočiš zastal. Manžel odkázal Angele, že koč je pre ňu. Panovačný a hrdý Cobor akoby bol na povel zmäkol, chcel odčiniť krivdu a vrátiť svojej manželke pred služobníctvom česť. Bolo by sa síce žiadalo, aby sa pre ňu vrátil osobne, no čiastočne to napravil tým, že jej šiel naproti k bráne kaštieľa. Tu ju privítal, pomohol jej vystúpiť z koča, poprosil ju o odpustenie a viedol ju do domu. Jeho predchádzajúca zlosť sa zmenila na jemnosť a lásku. Dal Angele čestné slovo, že čosi podobné sa už nezopakuje. V rodine zavládol pokoj a láska.
Angela sa manželovi zdôverila so svojim sľubom. Nevytýkal jej to, naopak nástojil, aby ho čím skôr splnila. Deň sa pre nich skončil tak, ako odporúčal prvým kresťanom svätý Pavol: Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.
Sedembolestná v Božom pláne
Po nečakanom zmierení začali manželia Coborovci plniť sľub. Na panstve vyhľadali tvrdé odolné hruškové drevo, vyhľadali neznámeho ľudového rezbára, ktorý zhotovil sochu Sedembolestnej Panny Márie v náručí s mŕtvym Synom. Sochu umiestnili na stĺp vedľa cesty, tam kde Cobor vyhodil manželku z koča. Od tých čias Coborovci na marianske sviatky spolu so služobníctvom prichádzali k soche a modlitbami a spevmi si uctievali Božiu Matku. Od začiatku tu začali chodiť aj veriaci zo Šaštína a okolia prosiť o pomoc v ťažkostiach a súženiach.
Z historického hľadiska bola hádka medzi manželmi Coborovcami bezvýznamnou udalosťou. Boh mal s ňou však svoj mimoriadny plán a všetko usmerňoval.
Kult Panny Márie sa v Cirkvi vyvíjal od prvých storočí. Naplno sa však začal rozvíjať po cirkevnom sneme v maloázijskom meste Efeze roku 431,ktorý dal tejto úcte solídny vieroučný základ. Vyhlásil Pannu Máriu za Božiu Matku, lebo Ježiš je nielen synom človeka, ale aj Božím Synom. Odvtedy si ju Cirkev uctievala pod rozličnými titulmi. V 12.storočí výraznejšie začína prenikať úcta k bolestnej Panne Márii. Roku 1234 vznikla vo Florencii rehoľa Máriiných služobníkov, ktorí sa osobitne venovali tejto úcte. Na ich žiadosť pápež Benedikt XII. dal možnosť sláviť sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Veľký básnik a mystik Jacopone da Todi /zomrel 1306/ zložil geniálnu báseň Sabat Mater dolorosa – Stála Matka bolestvá.
Dvadsaťštyriročný sochár Michelangelo vytvoril z kararského bieleho mramoru jedinečnú sochu Sedenbolestnej, ktorú v bazilike sv. Petra v Ríme uctievajú a obdivujú milióny pútnikov a turistov. Známa je pod menom Pieta. Znázorňuje trináste zastavenie krížovej cesty, Jozef z Arimatie a Nikodém položili Ježišovo mŕtve telo do lona bolestnej matky.